Témy

Najzáhadnejšia explózia histórie v Sibírskej tajgy r.1908

Ako je možné, že aj napriek toľkým škodám neboli zaznamenaná priame straty na ľudských životoch?  Až príliš veľa otázok a pritom dodnes nejasné odpovede.

Svet sa k situácii zachoval ľahostajne

Aj napriek tomu, že táto udalosť a jej niekoľkodňové následky boli v celom svete neprehliadnuteľné, nechápeme, prečo sa v tých časoch k záhadnej situácii vedci zachovali tak ľahostajne a nevšímavo. Zrejme to bolo spôsobené celkovou vyhranenou politickou situáciou. Po rusko-japonskej vojne a následných občianskych nepokojoch v Rusku k napätej situácii prispela prvá svetová vojna, ktorá odzvonila cárskemu režimu. Niekoľko rokov nebolo na vedecký výskum v uzatvorenej Sibíri, ovládanej admirálom Kolčakovom, ani pomyslenia.

Prvé nesmelé pátranie sa začalo až za Leninovej vlády v roku l921. Vedením expedície do neprebádanej tajgy bol poverený vedec Leonid A. Kulik, ktorý sa v tých časoch venoval výskumu meteoritov. Jediné informácie, ktoré o situácii mal, boli výstrižky z novín staré trinásť rokov, kde sa nevysvetliteľný úkaz pripisoval pádu veľkého meteoritu. Zozbieral tak zaujímavú kôpku výpovedí očitých svedkov katastrofy.

Roľníci z okolitých oblastí zhodne opisovali, že pred výbuchom bolo na oblohe vidieť podlhovasté modro-bielo žiariace teleso, ktoré údajne klesalo zhruba lO minút zo vzdušného priestoru dolu k Zemi a letelo z juhu na sever. Na nebi sa vraj objavilo náhle a pred jeho jasom si svedkovia, dokonca za slnečného rána, museli pritieňovať oči. V miestach, kde sa zdalo, že klesne už celkom, sa zrazu objavil veľký čierny mrak a súčasne bolo počuť silné dunenie. Potom z neho vyšľahol akýsi plameň.

Iní opisovali, ako im tlaková vlna zrúcala príbytky, zhodila strechy z domov, alebo i samotných ľudí odsunula o pár metrov ďalej. Výbuch bol tak silný, že stromy vytrhol zo zeme aj s koreňmi a poprekacoval v juho-východnom smere. Následkom veľkého žiarenia začali horieť v miestach, kde neboli zaclonené hustými konármi. Zaujímavé pritom je, že v ohnisku výbuchu stromy vyvrátené z pôdy neboli. Na zachovaných fotografiách je vidieť celkom ohoreté pahýle silných kmeňov, ako sa vzdorujúco týčia k oblohe. 

Výpravy na mieste výbuchu nič nenašli, až...

Počas prvej výpravy sa L.A. Kulik k epicentru výbuchu cez zarastenú tajgu ani nepredral. Po šiestich rokoch, dokonalejšie technicky vybavený, sa pustil do ďalšej výpravy. Potom ich nasledovalo viac, s ďalšími a ďalšími výskumníkmi. Kulik sa dlho držal teórie o výbuchu meteoritu a podľa toho zameral i svoje bádanie. Dúfal, že pri podrobnom skúmaní okolia nájde aspoň nejaké zbytky veľkého telesa, aké vtedy nad Sibírou vybuchlo. Nenašiel však vôbec nič. Jeho výprave sa podarilo aspoň natočiť dodnes zachovaný vynikajúci dokument o nepriechodnej tajge plnej rôznych nástrah, ktorou sa predierali k epicentru explózie.
Neskôr sa zistilo, že v centre postihnutého územia bola rádioaktivita ešte aj po 40 rokoch jeden a pol krát väčšia. To znamená, že oheň, ktorý zničil tunguzské lesy, bol atómového pôvodu. V letokruhoch stromov možno nájsť dôkazy veľmi silného žiarenia, ktoré sprevádzalo požiar a spôsobilo genetické zmeny okolitých porastov. Tie, ktoré nezhoreli, naopak začali veľmi bujne rásť a narástli tri až štyri razy väčšie, než normálne.
Jediné závažné hmotné stopy, hovoriace niečo bližšie o výbuchu, nám podáva nález drobných magnetitových guličiek. Po druhej svetovej vojne ich tam našli tisíce roztrúsené v zemi, alebo v ohorených stromoch. Po analýze v nich našli prvky kobaltu, niklu, germánia a medi.
A.C. Clark píše v knihe Svet tajomných síl o nich toľko: "...magnetitové a silikátové guľky sú preukázateľne mimozemského pôvodu..., pretože obsahujú príliš veľa niklu. V silikátových sú malé bublinky plynu, podobného tým, ktoré objavila spektrálna analýza vo vesmírnych telesách. Magnetitové guľôčky obsahujú niektoré na Zemi výnimočne vzácne prvky vrátane ytterbia."

Ani jedna z vyše 80 teórií sa celkom nepotvrdila

Kulik po svojich márnych pátraniach po zbytku meteoritu prišiel s novou hypotézou. Výbuch vraj spôsobila plynová kométa. K nej sa pridal napríklad aj vedec I.S. Astapovič, ktorý sa snaží v roku l933 potvrdiť túto teóriu. Trochu bližšie ju rozoberá Arnold Mostowicz v knihe My z kozmu. Píše, že Astapovič odhadol silu kinetickej energie vzniknutej pri dotyku chvostu takej kométy so Zemou na 1023 ergov (erg = staršia jednotka energie, je to 10-7 joulov), čo je asi 30 miliónov TNT. Zároveň ju vyvracia tým, že podobná zrážka našej planéty s kométou nebola dosiaľ zaznamenaná. Nemáme preto vraj podklady k tvrdeniu, že by chvost kométy mohol vyvolať magnetické a atmosférické javy podobné tým z roku l908. A to najhlavnejšie, že akákoľvek kométa približujúca sa k Zemi by musela byť spozorovaná astronómami skôr, než by prenikla do horných vrstiev atmosféry.
Po výbuchu atómovej bomby v Hirošime bolo možné porovnať následky tunguzského výbuchu s japonskými. Opisované vysoké mračno dymu sa až príliš zhoduje s "hríbom", ktorý vzniká pri atómovom výbuchu, rovnako aj následný čierny dážď. Zdá sa však, že ten tunguzský bol silnejší tisíc až tisícpäťstokrát. Pri výbuchu v Hirošime bolo zničených 46 km2, no pri Tunguzskej katastrofe vyše 2OOO km2. Sprievodným úkazom popri spomínaných výbuchoch bývajú silné ranné zore na opačnej strane magnetického poľa zemegule. O svietivých mračnách boli v tlači zmienky ešte niekoľko dní po výbuchu. Aj v Japonsku do vzdialenosti zhruba l00 metrov od centra explózie, zostali zachované stojace ohorené kmene stromov ako v Rusku. Vo väčšej vzdialenosti boli už všetky poprevracané. Tunguzský výbuch bol rovnako ako nukleárny, sprevádzaný veľkou žiarou a nárastom teploty. Následne zvieratá, ktoré udalosť prežili, dostali podľa výpovedí roľníkov vo vtedajšej tlači akúsi dovtedy neznámu chorobu kože a pľuzgiere, ktoré môžu vzniknúť pri radiačnom ožiarení.
Mostowicz v spomínanej knihe ďalej píše, že veľkú popularitu si získala v tých časoch teória anihilácie antihmoty. "Anglický fyzik P.A.M. Dirac vyslovil názor, že vo vesmíre môže existovať hmota, ktorej elementárne častice majú opačný elektrický náboj. Zrážka hmoty s antihmotou musí spôsobiť anihiláciu spojenú so silným výbuchom, pričom hmota a antihmota sa zmení v elektromahnetické žiarenie." Túto teóriu vyslovilo viac vedcov, napríklad aj profesor chémie Williard F. Libby (nositeľ Nobelovej ceny).
O teórii čiernej diery, ktorá preletela planétou, písal podrobnejšie zasa Ludvik Souček v diele Tušenie súvislostí. Prišli s ňou americkí fyzici Michael P. Ryan a A. A. Jackson. Čierna diera rozmerovo menšia ako zrnko prachu podľa týchto pánov preletela údajne našou planétou. Vnikla do nej na Sibíri a vyletela na druhej strane v oblasti južného Atlantiku a nerušene pokračovala ďalej svojou cestou vesmírom. Pri svojej hmotnosti 106 ton a rýchlosti vraj 40 000 km za hodinu zapríčinila v mieste dopadu známe javy a skazu. Lenže Souček ďalej píše, že uvoľnená energia 1035 ergov by pri explózii podobnej čiernej diery spôsobila vraj ohňostroj zaregistrovateľný v celej oblasti Galaxie. Tvrdí, že: "...explózia s energiou 1035 ergov by sa neuspokojila so surovým vyhodením odpočívajúceho kočovníka Ľučetkana z lôžka, ale zničila by prinajmenšom polovicu povrchu našej planéty priamo, kým zbytok by zdevastovali sekundárne vulkanické a seizmické javy, nepredstaviteľné vlny tsunami a podobne..." Ďalej na porovnanie uvádza doteraz najväčší meteoritický kráter na území bývalého ZSSR - vyše 100 km širokú Popigajskú kotlinu, kde dopadlo teleso s priemerom 0,6 až 1,5 km a explodovalo v hĺbke asi l,5 až 2 km, pričom spustošilo státisíce km2 šíreho okolia. "Energia (tohto) výbuchu sa odhaduje na 1030 ergov - explózia čiernej minidiery by teda uvoľnila lO OOO násobne viac energie." (Neviem akurát, kde Ludvik Souček zobral údaj sily tunguzskej explózie 1030 ergov, keď iní autori zhodne udávajú 1023.)
Erich von Däniken v knižke Spomienky na budúcnosť spomína ešte jednu zaujímavú teóriu, ktorú som nikde inde nenašla. Ide o teóriu Altova a Žuravlevovej, ktorú našiel v leningradskom časopise Zvezda v roku l964. Podľa nich išlo o pokus inteligentných bytostí zo súhvezdia Labute - nadviazať kontakt so Zemou. Udalosť nad Tunguzkou bola vraj odpoveďou na mohutnú erupciu sopky Krakatoy v Indickom oceáne, ktorá pri výbuchu v roku l883 vyslala do vesmíru silný zväzok elektromagnetických vĺn. Údajne ju vzdialení mimozemšťania považovali za signál na nadviazanie kontaktu a ako odpoveď namierili na Zem až príliš silný zväzok laserových lúčov, ktorý sa pri styku s pozemskou atmosférou zmenil na hmotu.

Teória, ku ktorej sa prikláňa najviac vedcov

Felix Ziegel, profesor astronómie a člen akadémie vied ZSSR, poukázal pri výskumoch tunguzskej katastrofy na jednu zvláštnosť. A to, že stopa po výbuchu mala nerovnomerný tvar zakrivenej elipsy, a teda nemohla vzniknúť prirodzenou balistickou vlnou letiaceho predmetu. Tá by totiž spôsobila, že by sa explózia rozšírila rovnomerne do všetkých strán a bola by okrúhlejšieho a pravidelnejšieho tvaru. Lenže zničená plocha tunguzskej tajgy má podobu vtáka s roztiahnutými krídlami (šírka 75 km a dĺžka 50 km). Profesor A.V. Zolotov (vedúci jednej z výskumných expedícií) vyslovil prvý nahlas názor, že muselo dôjsť k výbuchu materiálu umiestneného v nejakej nádrži či kontajneri a že jej prasknutím nastal taký eliptický rozptyl, aký poznáme pri tejto katastrofe. Podľa svedkov sa pozorované teleso pohybovalo veľmi pomaly (okolo 700 - lOOO m za sekundu, meteority sa pohybujú rýchlosťou 15 - 20 km za sekundu). Navyše vedcom nesedí dráha jeho letu, pretože zmenilo smer z východného na západný a opísalo oblúk dlhý zhruba 600 km.
Prívrženci astronautickej teórie tým vysvetľujú všetky anomálie, odkláňajúce sa od stôp explózie bežne letiaceho telesa náhodne dopadajúceho na povrch našej planéty. Podľa nich išlo o haváriu kozmickej lode riadenej inteligentnými bytosťami. Mostowicz považuje túto teóriu za najpravdepodobnejšiu a dokladá ju vo svojej knižke faktom, že vo výške l3O km, kedy ľudia neznámy predmet náhle zbadali, sa nachádza najvhodnejší pás dráhy letiaceho telesa pristávajúceho na zemskom povrchu. Pričom dráha jeho letu musí s čiarou horizontu zvierať uhol mínus šesť stupňov, kedy sa minimálne prehrieva jeho povrch pri styku s hornými vrstvami atmosféry. Pri príliš strmej, či zasa vodorovnej dráhe prenikania hrozí nebezpečie vysokého trenia, čo môže spôsobiť, že zhorí. Pri prelete hornými vrstvami atmosféry začína každý objekt intenzívne žiariť, akoby dostal plazmový obal, čo podľa Mostowicza pripomína žiaru padajúceho meteoritu. "...čím viac sa toho o tunguzskej katastrofe dozvedáme, tým viac nachádzame dôkazy pre to, že objekt, ktorý v roku l9O8 vybuchol nad tajgou, bol sondou z inej planéty," dodáva na záver zhromaždených teórií Arnold Mostowicz z Varšavy. K tomuto názoru sa zo spomenutých autorov prikláňa napríklad Ludvik Souček, či Erich von Däniken.
Arthur C. Clark v závere kapitoly o tunguzskej katastrofe vo svojej knižke píše naopak čosi iné: "Dnes už nemožno pochybovať, že tunguzské teleso bola veľmi malá kométa. V jej štruktúre prevažoval ľad. Prečo ju nebolo možné spozorovať skôr, tak ako iné kométy? Pretože všetko sa odohralo na dennej oblohe - na strane Zeme obrátenej k slnku - takže ju v slnečnej žiare nebolo vidieť."

Vedeckých teórii existuje vyše osemdesiat. Ale ani jednou sa tunguzská záhada definitívne neuzavrela. Ku ktorej sa prikláňate vy?

článok MIchelle uverejnený v Kankáne   07/2000