Témy

Existovala Atlantída?

„Biblická“ potopa bola ozajstná a celosvetová

V legendách a umeleckých dielach u všetkých starovekých národov žije spomienka na veľkú potopu, ktorá vyhladila pôvodné kultúry. Geológovia dokázali, že išlo o celosvetové záplavy na konci doby ľadovej. Ľadovce pokrývali približne o l2 % zemského povrchu viac ako dnes. Pri oteplení, ktoré nastalo pred l2 – 14 000 rokmi, sa začali rýchlo topiť. Odhaduje sa, že uvoľnená voda zdvihla hladinu oceánov oproti obdobiu pred 30 000 rokmi (keď ľadová doba vrcholila) o 90 až l80 metrov. Dnešný stav dosiahla morská hladina zhruba v 6 tisícročí pred n. l.

Ku geologickým zmenám, ktoré katastrofálne zasiahli najmä prímorské kultúry, prispeli aj tektonické posuny zemskej kôry, zemetrasenia a aktívna činnosť sopiek. Už niekoľkokrát boli v našej histórii zaplavené a vyhladené vysoko rozvinuté civilizácie. Na základe moderných rádiokarbónových datovacích metód (stojacich na báze rozpadu izotopu atómu uhlíka C 14) sa dá zistiť vek archeologických nálezov a tieto nové poznatky posúvajú dejiny civilizovaného človeka ďalej do minulosti, než dosiaľ dejepisci predpokladali. Rozvoj oceánológietiež veľmi pomohol pátraniam po zaplavených kultúrach. Keďže podrobné záznamy o jednej z nich, o Atlantíde, sa zachovali v Platónových dialógoch Timaeus a Critias, objavitelia nazývajú mnohé podmorské nálezy Atlantídou.

Najznámejšie mýty o Atlantíde a o konci sveta

Atlantída pre Platóna (427 – 347 pred n. l.) nebola iba legendou. Tento významný starogrécky učenec podrobne opisoval v dialógoch Timaeus a Critias mocný národ, ktorý pred deväťtisíc rokmi vtrhol do Európy a Ázie. Ospevoval jeho krajinu - Atlantídu, ktorá leží za „Heraklovými stĺpmi“ (tak vtedy volali Gibraltársku úžinu). Rozlohou bola väčšia „ako Líbya a Ázia (Malá) spolu. Z tohto ostrova sa cestovatelia mohli dostať na ostatné ostrovy a odtiaľ na náprotivnú pevninu. Tátopevnina sa rozprestierala okolo pravého mora, lebo toto naše more, ktoré leží vnútri spomínaného ústia, vyzerá ako záliv s celkom úzkym vchodom.

Na atlantskom ostrove vznikla veľká a neobyčajná kráľovská moc... Patrilo jej územie od Líbye až po Egypt a časť Európy až po Tyrrheniu (severné Taliansko).  Povesť o Atlantíde pochádzala z Egypta. Odtiaľ ju priniesol aténsky štátnik Solón (640 – 560 pred n. l.), ktorému zápisy o nej na chrámových stĺpoch v Saise ukázali tamojší kňazi. Atlantída bola podľa nich krajina zlatej éry ľudstva, veľká a prekrásna ríša v Atlantiku. Hlavné mesto bolo vraj obkolesené tromi vodnými priekopami s kamennými múrmi potiahnutými meďou a mosadzou, za ktorými na kopci stál majestátny hrad kráľov Atlantídy, obložený vzácnym orichalkom (zliatina medi a zinku), striebrom a zlatom, vnútro slonovinou. Podľa Platónových opisov to bola krajina nepredstaviteľného bohatstva.

Mala múdrych vládcov, ktorí prísne dodržiavali zákony bratstva a pomoci a spoločného mocenského rozhodovania nad krajinou. Tí neboli mamonárski, lebo vedeli, že všetko bohatstvo pramení zo spoločného úsilia. Ale neskôr „božská dokonalosť v  nich zmizla... a povaha ľudská v nich nadobudla prevahu, už nemali síl znášať pozemské bohatstvo a stali sa zlými. Ale ľuďom, ktorí nedokázali vidieť krásu v pravde a prostote, sa zdali práve vtedy najkrajší a najblaženejší...

Vtedy Boh bohov Zeus... spozoroval, že pokolenie je v biednom stave. Rozhodol sa uvaliť naň trest, aby zmúdrelo a napravilo svoj spôsob života... “Atlantída „sa pri neobyčajne silných zemetraseniach a záplavách za jeden osudný deň a noc... prepadla do mora a zmizla“. (Celú povesť o Atlantíde preložil a uverejnil Slavomír Chren.)

Platón vedel, že katastrofický zánik Atlantídy bol následok jednej z mnohých geologických zmien na zemeguli, ktoré v dávnych dobách pochovali nejednu civilizáciu. Podobné znalosti o tomto prírodnom cyklickom modeli nachádzame i v kozmológiách všetkých vyspelých kultúr. Domorodé národy strednej a severnej Ameriky zdedili od svojich predkov príbehy o dávnych záplavách a hrozných „bielych bohoch“, ktorí prileteli z východu z krajiny „Aztlan“ (variácia mena Atlantis) a priniesli so sebou cenné poznanie. Aztékovia a Toltékovia volali bieleho Boha, svojho učiteľa, Quetzalcoatl (Operený had) a Mayovia ho pomenovali Kukulkán.

V knihe Popol Vuh dokonca podrobne opisujú štyri svetové ničiace katastrofy. Pri jednej, keď padal oheň z neba, zmizlo slnko, hviezdy i mesiac. Aztékovia dodávajú, že v dôsledku toho vznikli vo svete záplavy, ktoré zaplavili aj hory. Hopiovia vo svojich legendách hovoria, že do posledného zániku života na Zemi budú existovať štyri svety. Prvý bol podľa nich zničený ohňom a vulkanickou erupciou, lebo ľudia používali vibračné centrá svojho tela iba na pozemské účely, pričom zabudli na svojho Stvoriteľa, a tak boli potrestaní. Tí, čo sa v jaskyniach zachránili, vytvorili druhý svet, ktorý bol veľmi civilizovaný. Ale títo ľudia začali byť mamonárski a chamtiví a miesto modlitieb k Bohu sa modlili k bohatstvu. Preto boli tiež potrestaní: Zem sa prestala krútiť a stratila rovnováhu, čo spôsobilo, že sa vody oceánov prevalili cez pevniny. More sa zmenilo na súše a súš na more. Svet sa stal iba studeným priestorom bez života, lebo všetko zmrzlo na ľad. Tretí koniec, ktorý doteraz nastal, prišiel preto, že sa ľudia navzájom ničili strašnými zbraňami. Išlo o koniec sveta, ktorý spôsobil pokles kontinentov, prepadnutie zemí do morí a celosvetové záplavy.

Bájny ostrov z pohľadu jasnovidcov

Rudolf Steiner (1861 – 1925) patril k najznámejším zasvätencom tajného poznania minulého storočia. Vo svojich knižkách sa Atlantíde venoval najmä z pohľadu vnútorného duševného charakteru človeka. Vedel „čítať“ informácie o čomkoľvek, čo sa kedy na Zemi udialo, z astrálnych záznamov planéty – z kroniky Akáša. „Videl“ tam, že atlantský svetadiel, ktorý dnes tvorí dno rovnomenného oceánu, raz naozaj existoval. Jeho poslednými zvyškami bol ostrov Poseidonis, ležiaci západne od Európy a Afriky. V jeho videniach sa mu ukázalo, že Atlantída bola viac ako milión rokov dejiskom kultúry veľmi odlišnej od súčasnej. Podrobne opisuje už obdobie príchodu duší na Zem, ktoré sa v Atlantíde (a ešte predtým v Lemúrii) začali vteľovať do materiálnych tiel a formovať ich. Prví ľudia mali podľa Steinera silne rozvinuté duševné sily, čo sa so súčasníkmi nedá ani porovnať. Nepoznali logické pojmové myslenie, ale narábali s obrazovým. Napríklad slovom dokázali ovládať prírodné sily a zvieratá. Boli skutočne spriaznení s prírodou a jej (éterickými) bytosťami. Tieto schopnosti u nich však postupne s čoraz väčšou materializáciou zanikali. Posledným Atlanťanom záležalo už len na pozemskej moci a ovládaní druhých. Ich ctižiadosť sa premenila na vyslovené sebectvo, takže zneužívali aj sily prírody. Toto zneužívanie životnej sily na ničivé pôsobenie raz muselo dospieť k obrovským následkom...

F. E. Eckard Strohm (1950) disponoval mediálnymi schopnosťami už od štyroch rokov. Správy o Atlantíde tiež „číta“ zo spoločného akášického „archívu“ ľudských dejín. On sa však viac orientuje na anjelské bytosti, ktoré vedeli Atlanťania bežne vnímať. V knihe Anjeli Atlantídy píše, že „doba, o ktorej bude hovoriť, bola v období medzi 83 000 až 67 000 pred veľkou Potopou. Bolo to obdobie, keď riadili a usmerňovali ľudí anjeli. V tomto ranom období vyzeral povrch Zeme úplne ináč, ako ho poznáme dnes...

Vysoko vyspelá ľudská kultúra Atlantída a Moo, iným menom Lemúria, mala dve suchozemské územia, na ktorých žili pôvodne zvierací predkovia ľudí. Atlanťania žili veľmi dlho... okolo dnešných 280 rokov. Keď umierali, prechádzali z fyzického bytia do čisto duchovného vedome. Nepoznali strach zo smrti... pretože pri nej zánik vedomého nenastal.“ Píše tiež, že „drahokamy - ako spojky nebeských a pozemských línií - zbierali energiu anjelov ako šošovky. Rezonanciou istých hlasov spirituálnej abecedy volali na pomoc anjelov.

Prostredníctvom drahokamov pôsobili anjelské sily priamo na ľudské bunky, a preto dosiahli okamžité uzdravenie... V dôsledku miešania krvi sa rodili chorí alebo postihnutí potomkovia... Namiesto MY sa dostalo (do popredia záujmov) JA... Degenerovaním vedomia nastala na konci druhého obdobia Atlantídy katastrofálna likvidácia kontinentu, ktorá urýchlila rozdelenie pevnín... aby praveké poznanie zachránili pred zabudnutím, preniesli ich na iné kontinenty... Správy (iných národov) o príchodoch bohov z nebies, ktorých považovali za kozmonautov, sú poukázaním na zasvätených obyvateľov Atlantídy, dopravujúcich sa na letiacich dopravných prostriedkoch.“

Edgar Cayce (1861 – 1925) a jeho dar mimozmyslového vnímania počas tranzu patrí k najzvláštnejším fenoménom tohto druhu. Počas 42 rokov tejto činnosti dokázal urobiť vyše 50 000 strán výkladov ľuďom i zo vzdialených končín Zeme, ktorých nikdy nevidel. Podarilo sa mu veľmi presne určiť diagnózu pacienta a potrebný liek na uzdravenie. Vďaka jeho výkladom sa vyliečilo vyše 12 000 pacientov.
Mnohí boli podľa lekárov nevyliečiteľne chorí. Cayce predpovedal technické objavy, vojny i atentáty na amerických prezidentov. Informácie o Atlantíde poskladali jeho spolupracovníci z vyše 700 individuálnych výpovedí jednotlivcom  o ich karme a minulosti. Cayce tiež tvrdil, že Atlantída bola jedným z prvých miest, kde sa človek objavil v materiálnej podobe. Poslední obyvatelia tejto krajiny sa však stali obeťami kultúry, ktorú nakoniec zničili vlastné deštrukčné sily. Človek sa do hmoty tak zamotal, až zabudol na svoj božský pôvod a vlastnosti. Dosiahol vysokú technickú spôsobilosť, no zneužil ju na ničenie druhých.

Atlantskú kultúru rozdelil na tri obdobia. Zánik prvého nastal vulkanickou činnosťou okolo roku 50 700 pred n. l. (vtedy niektorí Atlanťania emigrovali do Pyrenejí a Severnej Ameriky). Spôsobili to vraj chemické a výbušné látky, používané na likvidáciu obrovských všežravých zvierat. Druhé spustošenie krajiny údajne spôsobili zle použité prostriedky na výrobu energií (kryštály), ktoré vyvolali sopečné výbuchy a tie mali za následok rozpad kontinentu na päť častí okolo roku 28 000 pred n. l. (útek Atlanťanov do Strednej Ameriky, Peru, Maroka). Tretie obdobie atlantskej kultúry ukončili klimatické zmeny (posun zemských pólov a ich prepólovanie, náhle skončenie doby ľadovej) s následnými  potopami okolo rokov 10 600 pred n. l. (posledný exodus do Yucatanu v Mexiku a do Egypta).

Podľa Cayceho opisov Atlanťania disponovali obrovskými kryštálmi, ktoré slúžili na získavanie energie. Centrálny bol umiestnený v kupolovitej budove s posuvnou strechou a aktivizoval sa slnečnou energiou, ktorá sa cez vysielané lúče mohla posielať do ďalších končín Zeme. Cayce ho opísal ako ohnivý kameň - Tuaoi. Získaná energia sa dala použiť na všetko: na pohon podmorských i vzdušných plavidiel, na osvetlenie a vyhrievanie, na prenos rádiových signálov, na zdvíhanie a premiestňovanie ťažkých telies (napr. niekoľko tonové kamenné bloky megalitických stavieb. V Peru v Ollantaytambe váži jeden dokonca až 200 ton a boli postavené na vrcholoch útesov vo výške 450 metrov, podobne v Tihuanacu v Bolívii vo výške 4000 metrov nad morom! Aj v legendách o stavaní egyptskej Veľkej pyramídy sa hovorí, že kamene plávali vzduchom samy. Spomínanú energiu vraj obyvatelia Atlantídy využívali ešte na omladzovanie a liečenie živých tkanív, ale aj na kontrolovanie a udržiavanie disciplíny určitých sociálne menejcenných skupín. Kryštál mohol byť využitý ako konštruktívny zdroj cennej energie, ale aj ako deštrukčná zbraň. Po nejakej dobe sa obyvatelia Atlantídy rozdelili na dva proti sebe stojace tábory.

Synovia Beliala, egoistického černokňažníka, boli bezohľadní, nenásytní, perverzní a pohŕdaví zotročovatelia slabších, menejcenných miešaných druhov ľudí, ktorých využívali ako otrokov na ťažké práce. Duchovne mysliaci ľudia sa podľa Cayceho nazývali Deti zákona Jediného. Hľadali čistotu rasy, tela i myšlienok v oslave Boha. Oni zakladali prvé náboženstvá, aby cez ne človek vyjadril svoje vnútorné pocitové potreby. Ich základný zákon existencie stál na poznaní karmy. Spiaci prorok predpovedal, že sa v rokoch l968-69 vynorí prvá časť poslednej Poseidie na Bahamách blízko Biminských ostrovov.

Na Floride 80 km od Miami sa má nájsť starý atlantský chrám. Na troch miestach na svete – v Bimini, v Yucatáne a v Egypte sú podľa Cayceho videní ukryté dôležité záznamy, ktoré pre ďalšie civilizácie uchovávajú informácie o vzácnom poznaní Atlanťanov a o ich histórii. Obsahujú vraj aj pokyny, ako sa dajú podobné kryštály zostrojiť. Dokonca i egyptskí kňazi uistili Solóna, že tie dokumenty majú zachované. Cayce predpovedal, že egyptské záznamy sa nájdu v podzemných komorách medzi sfingou a  Veľkou pyramídou v Gize. Americký archeológ Charles Berlitz v knihe Bermudský trojuholník spája činnosť centrálneho kryštálu v Bimini s problémovou oblasťou Bermudského trojuholníka. Údajne môže elektromagnetické anomálie a náhle zmeny počasia spôsobovať potopená „elektráreň“ s kryštálom, ktorá zrejme za priaznivých okolností ešte čiastočne funguje.

Celosvetové pátranie po pozemskom raji

Svetové jasnovidecké špičky umiestnili Atlantídu zhodne do Atlantického oceánu. Iní bádatelia ju umiestňovali inde podľa vlastných teórií, objavov a výskumov. Nemecký jezuita Athanasius Kircher v 17. storočí tvrdil, že Atlantída bola na mieste dnešného Severného ľadového oceánu. Uppsale Olaus Rudbeck ju umiestnil do Švédska. Britský dôstojník Francis Wilford bol v l9. storočí presvedčený, že zvyškom potopenej bájnej krajiny sú britské ostrovy. Myslia si to aj niektorí súčasní historici. Z modernejších pohľadov je dosť zvláštna teória Kanaďanov Flem-Athovcov, ktorí v roku l995 vyhlásili, že Atlantída bola na území dnešnej  Antarktídy. Rovnako si to myslel aj Alan F. Alford. V roku l967 grécky archeológ Marinatos začal tvrdiť, že vykopávky ostrova Santorini (Thera) patria k ruinám bájneho Platónovho ostrova. Minojskú kultúru stotožňuje s atlantskou. Theru podľa neho zničil silný sopečný výbuch okolo roku 1520 pred n. l. Nesúhlasiaci rok zániku veľkej ostrovnej ríše, ktorý uvádza Platón (9000 rokov pred Solónom), si tiež podľa svojej teórie upravil náš bádateľ Slavomír Chren. V knižke Ostrov Atlantis dýcha dospel k presvedčeniu, že jeden náš rok sa rovná ôsmim egyptským.
Potom mu sedia roky gréckej vojny proti obyvateľom hľadaného ostrova (1695 pred n. l.). No nesúhlasí jeho veľkosť (Platón popisoval, že jeho dĺžka je 3000  stadií). Atlantológovi Chrenovi sa zdá, že je súčtom severnej a južnej dĺžky, delí ju teda na polovicu. O ďalšej šírke 2000 (iba s bodkou na konci bez určenia  miery) zasa hovorí, že bude zrejme udaná v menších mierach – napríklad v piethroch (ak by však bola iná, ako tá predchádzajúca, myslím, že autor by ju  napísal). Potom dostal veľkosť totožnú s ostrovom Kréta, ktorú nazýva Platónovou stratenou krajinou, a atlantskú civilizáciu tiež stotožňuje s minojskou.

„Heraklove stĺpy“ podľa neho nie sú Gibraltárskou úžinou, ale územie medzi Červeným morom a deltou Nílu. Za spomínané Atlantské more považuje Egejské.  Zánik minojskej (atlantskej) civilizácie datuje na rok l645 pred n. l., keď vybuchla sopka na Santorine. Do gréckej oblasti zasadil Atlantídu aj nemecký bádateľ Eberhard Zangger. Saiskí kňazi mali podľa jeho teórie na mysli mykénsku Tróju a on si myslí, že „Heraklovými stĺpmi“ je mienená úžina pri Dardanelách. Zdôvodňuje to tým, že v okolí Tróje Schliemann objavil celú sieť vodných kanálov, ktoré súhlasia s opisom Platónových kanálov. A dokonca tu vraj kedysi boli aj dva kúpeľné pramene ako v spomínanej legende. To, že vek zániku ostrovnej ríše nesedí, zdôvodňuje tým, že egyptskí kňazi používali dva kalendáre - slnečný i mesačný náboženský. Zanggerovi potom pripadlo obdobie zániku Atlantídy na rok 1204 pred n. l., keď sa mal vo veľkom zemetrasení tento ostrov prepadnúť do bahna. Ostatné nesediace údaje pripisoval na vrub nepozornému Solónovi, ktorý ich vraj zle odpísal z egyptských stĺpov. Informácie o Atlantíde sa však v legende len tak hemžia presnými údajmi o rozlohe ostrova, o jeho konkrétnej polohe, o životnom štýle jeho obyvateľov i o systéme vlády. Preto je nepravdepodobné, že by správa o Atlantíde bola vymyslená, či nepozornosťou váženého gréckeho štátneho zákonodarcu poprekrúcaná.

Nájdené archeologické objavy a dôkazy

Z družicových snímok možno vidieť, ako sa pozdĺž celého Atlantického oceána nízko pod hladinou vydúva stredoatlantický chrbát. On spôsobuje, že miestami sú v Atlantiku veľmi plytké oblasti, sotva pár metrov pod hladinou, inde väčšinou okolo 120 - 200 metrov. V takých plytkých vodách nie je v súčasnosti problém pátrať po stopách zatopených civilizácií. V roku l968 (presne ako predpovedal Cayce) boli na Biminách odkryté masívne kamenné stavby, v ktorých boli do tvarov ciest, plošín a prístavísk navzájom zoradené obrovské bloky opracovaných štvorcových a obdĺžnikovitých kameňov.

Pripomínajú megalitické stavby Inkov z Peru, alebo chrámy krétsko-mykénskej kultúry. Podľa rádiokarbónového datovania sa zistilo, že skamenelé korene mangrovníkov, ktoré obrastali niektoré kamene, sú staré 12 000 rokov. Za najslávnejší sa považuje objav tímu podmorského archeológa J. Mansona Valentina – „Biminská cesta“ a „Hradba“. Pri pokojnej hladine mora dobre vidno dlhý chodník z obdĺžnikovitých a mnohouholníkových plochých kameňov rôznej veľkosti a  hrúbky, viditeľne zoradených do umelých tvarov. V hĺbke jedenástich metrov tvorili akési paralelné ulice, iné zasa akési mozaiky. Podrobnejšie o nich píšu vo svojich knihách napríklad Berlitz a Buttlar. James Thorne tam objavil stĺpy, ktoré držia niektoré z kameňov Biminskej hradby. Medzi pozoruhodné objavy tejto oblasti patrí aj klenutý oblúk značných rozmerov. V roku l975 bola objavená aj ďalšia časť Biminskej hradby. Dosahovala dĺžku takmer 700 metrov. Pomocou najnovšej metódy nukleárnej analýzy (používanej zatiaľ iba NASA) vedci presne potvrdili vek objektov. Pohyboval sa okolo 10 000 – 12 000 rokov. V roku l996 tu objavili ruiny starodávnych svätýň. Na ich stenách boli kresby podobné egyptským v Asuáne. Ďalšie predstavujú orbity planét, mapy a kalendáre. Kozmické dráhy nebeských telies boli pokryté kovom. Kamenné farebné bloky boli poukladané v tvare mozaiky. Tieto priestory sa stále skúmajú.

Nálezy a výsledky výskumov neboli zatiaľ zverejnené.

Na mnohých miestach bahamských brehov existuje zostava krížov, štvorcov,  trojuholníkov, obdĺžnikov i paralelných čiar, lomiacich sa v pravých uhloch. Podmorské stavby možno pozorovať aj zo vzduchu. Severne od ostrova Andros v Bahamskom súostroví objavili podmorské kamenné kruhy podobné anglickej stavbe Stonehenge. Práve v spomenutom roku 1968 sa náhle zdvihlo dno Veľkého bahamského brehu, čím sa tieto podivuhodné umelé formácie odkryli. Pri hľadaní istej potopenej kotvy z lode potápači zistili, že ležala na vrchole mozaikovej dlážky alebo nejakej terasy.
Podobných veľkých formácií sa v týchto vodách objavuje čoraz viac a zdá sa, že sú rozvetvené na viacerých miestach oceánskeho dna. Majú dokonca viacvrstvovú skladbu. Pri severnom Portoriku našiel kapitán Georges Houot schodisko nejakého kamenného útesu. Doteraz nepreskúmané sú z lietadla vyfotografované objekty blízko Kuby, Haiti a Santa Dominga. Niektoré vyzerajú ako pyramídy, veľké kupoly a terasy chrámov. Jeden taký objekt má veľkosť 55 x 43 metrov.
V kubánskych vodách „čaká“ na preskúmanie celý komplex podmorských ruín. Snáď sa svet niekedy dočká. Chodníky sa našli aj pri pobreží mexického Yucatanu. Rovnú cestu vedúcu až do tisícmetrovej hĺbky si v roku l967 dokonca odskúšala ponorka Aluminaut s namontovanými kolesami pri brehoch Floridy. V roku l978 objavila vraj francúzska expedícia na morskom dne južne od Miami na Floride obrovskú pyramídu. Tento 200 metrov vysoký symetrický útvar ležal v 400-metrovej hĺbke. V roku l981 amatérsky archeológ L. George Gele objavil v Mexickom zálive podmorské pyramídové mesto s múrmi miestami až 7 metrov vysokými. Geologický prieskum hornín, ktoré boli pod hladinou mora v tejto oblasti, ukázal, že sú staré asi l0 000 rokov. Gele tu našiel 40 – 50 kamenných štruktúr, sčasti pokrytých pieskom. Útvar v podobe písmena U s priamkou vybiehal z ďalších pravouhlých výtvorov na rozlohe zhruba 4 km2. V roku l981 v karibskej oblasti pri kanárskom ostrove Lanzarote našli potápači v hĺbke l5 metrov plošinu s rozlohou 80 m2, starostlivo poskladanú z kamenných platní. K inej kamennej aleji viedlo aj široké schodisko. Boli tu aj zvyšky čadičových blokov s rytinami podobnými písmu.

Na záver to najpikantnejšie:

V roku l970 profesor Ray Brown údajne objavil v oblasti Bimini pyramídu, ktorá trčala z morského dna do výšky 30 metrov. Jej vrchol bol 40 metrov pod hladinou mora. Podľa jeho výpovedí mala leštený mramorový povrch a bolo čudné, že sa na ňom neprichytili žiadne koraly či rastliny. Posledný blok vrcholku pyramídy údajne modrasto svetielkoval. Našiel aj vchod, ktorý ho doviedol do miestnosti s ihlanovito vyklenutým stropom. Po stenách boli viditeľné akési tajuplné symboly. Dve ruky v miestnosti držali krištáľovú guľu, ktorú si po uvoľnení z ložiska potápač zobral ako dôkaz so sebou. Keď sa chcel tím potápačov k pyramíde po čase znova vrátiť, bez stopy zmizla pod „pochodujúcou“ hladinou nepokojného piesčitého morského dna. To sa mohlo stať buď z dôvodov hĺbkových zemetrasení, alebo následkom silných spodných prúdov, ktoré vznikajú pri povrchových búrkach. Ostatní potápači si tiež zobrali akési predmety. Niektoré boli podobné kalkulačkám s okienkom, no bez klávesnice. Guľa váži poldruhakrát viac, ako by podľa svojej veľkosti mala. V strede má tri malé pyramídky z mliečneho kremeňa. Vidieť ich iba pri pohľade spredu, z boku sa vynára obrazec viacerých pyramídok znázornených množstvom mikroskopických línií.
Mnohí v prítomnosti gule zažívajú zvláštne veci, citliví ľudia vnímajú silné toky energií. Vraj zvyšuje intenzitu myslenia a senzibilného vnímania.V rámci geologického prieskumu sa robili vrtné vzorky na stredoatlantickom chrbte a ukázalo sa, že horninové formácie ležiace pod morom museli kedysi vznikať iba na suchozemskom podloží. Pevnina teda v týchto oblastiach voľakedy existovala! 3100 metrov pod hladinou mora sa napríklad našlo prírodné čadičové sklo staré l7 000 rokov, ktoré sa vytvára len pri atmosférickom tlaku na súši. V hĺbke 3700 metrov sa zasa našli zvyšky jednobunkových rias druhu  rozsievkovitých, ktoré pred 10 000 až 12 000 rokmi žili v sladkovodných jazerách. Podobné dôkazy sa s rozvojom techniky dnes už veľmi rýchlo hromadia, ale nemáme pre ich vymenovanie dostatok miesta.

Posolstvo zaniknutej civilizácie

O tom, že existovali dávnoveké rozvinuté kultúry po celom svete, ktoré zničili samy seba, alebo ktoré vyhladil čas, už dnes niet pochýb. To, či akceptujeme práve konkrétnu Atlantídu, alebo nie, nič nemení na tom, aké posolstvo nám chceli prostredníctvom nej odhaliť známi senzibili. Edgar Cayce, ktorého predpovede sa dosiaľ všetky presne splnili, hovoril, že prichádza doba, keď sa na Zem začnú vracať „synovia Beliala“.
Opäť sa ľudstvo rozdelí na dva tábory. Jedni budú výrazne uznávať duchovné a mravné hodnoty, druhí prepadnú mamonárstvu a chamtivosti. Opäť sa zopakujú dejiny a príležitosti napraviť staré chyby. Akú cestu si zvolíme tentoraz, závisí od nás. Súčasný svet zašiel do slepej uličky.

Ak mu chceme pomôcť zlepšiť sa, musíme rýchlo zmeniť svoj život. Práve v tom je analógia medzi nami a Atlanťanmi. Súčasná doba je vraj v mnohom podobná dobe tesne pred zánikom tejto bájnej krajiny. Aj my si musíme vybrať medzi sebectvom a nesebectvom, medzi ľahostajnosťou a pomocou druhým. Cayce tvrdí, že ak si človek uvedomí svoju pravú podstatu a vzťah k prírode a k Bohu, môže zabrániť opakovaniu mnohých minulých chýb. Vraj našou najväčšou hrozbou nie sú atómové bomby, ale nezáujem o duchovné sily, ktoré nás vedú k spravodlivosti a šľachetnosti. Po smrti si však berieme „ďalej“ so sebou iba tie, pretože všetko ostatné nahromadené materiálne „bohatstvo“ si viac neužijeme, zostáva tu. Či už veríme v reinkarnáciu, alebo nie, je to určite na zamyslenie. Dôležité pre nás je najmä to, aby sme podobný „atlantský“ koniec neprivolali, alebo aj nespôsobili práve my. Pretože Platón vo svojom dialógu Critias uvádza ešte slová saiského kňaza, ktoré hovoril aténskemu zákonodarcovi Solónovi: „...už bolo a opäť bude mnoho záhub ľudstva, vyvolaných mnohými príčinami... a tak zase musíte so všetkým začať od počiatku ako deti...“

článok MIchelle  bol uverejnený v Kankáne 9/2000

.

podmorské výskumy na východe - japonská podmorská Yonaguni stavba:

...